orthodox

1. Stichar je spodný liturgický odev. Názov „stichar“ pochádza z gréckeho slova „stichos“ a znamená priamy, rovná línia; latinský „alba“ – biely. Je to dlhé biele rúcho, ktoré zakrýva celého človeka. Znamená odev spásy a symbolizuje čistotu srdca a radosť zo služby Pánovi. Východ pod sticharom rozumie dnešnú diakonskú dalmatiku. Bol rôznofarebný a nazýva sa aj „odev pod rizu – podriznik“. Stichar sa nazýval dávnejšie aj tunika. Je výrazom odevu Ježiša Krista, ktorý mu utkala Panna Mária.
Pri obliekaní stichara sa kňaz modlí modlitbu z knihy proroka Izaiáša: „Duša mi plesá v mojom Bohu, pretože ma zaodial rúchom spásy, plášťom radosti ma zahalil, ako ženích ozdobil ma vencom, ako nevestu okrášlil ma skvostami“ (61,10 b-f).
Sú to slová „Pánovho služobníka“, ktorý v úvode 61. kapitoly tohto proroctva ohlasuje „rok Pánovej milosti“ (por. Iz 61,1nn). V tejto kapitole sa opisuje radosť z obnovy spustošenej krajiny. Boh oznamuje, že na obnove sa majú podieľať aj cudzinci. Vyvolený ľud má zasa nerušene a bez obmedzenia slúžiť Bohu. Majú byť „Pánovými kňazmi a služobníkmi Boha“ (por. Iz 61,6).
Na Božie slová odpovedá služobník, v zastúpení celého národa, jasavým chválospevom (por. Iz 61,10n). Privlastňuje si Božie zasľúbenie a vierou a nádejou vchádza do nového veku. Nástup nového veku je prirovnaný k svadobnej radosti. Svadba je obrazom príchodu Božieho kráľovstva.
Obliekaním stichára sa kňaz pripravuje na radosť, ktorú prináša svadobná hostina. A tá v biblickom ponímaní je radosťou príchodu Božieho kráľovstva.
2. Epitrachil je rúcho, ktoré si dáva kňaz okolo krku a ktoré siaha až po nohy. Nie je to nič iné, ako diakonský orár, s tým, že oba konce sú položené dopredu. Tento bohoslužobný odev znamená Kristovo jarmo, ktoré kňaz prijíma kňazskou vysviackou. Podľa Simeona Solúnskeho znamená epitrachil vyliatie milosti Svätého Ducha, ktorého dostáva ku vykonaniu sviatosti. Epitrachil tiež pripomína putá, ktorými bol Kristus spútaný na krku, keď bol vedený od veľkňaza k Pilátovi.
Bez epitrachilu nemôže kňaz – tak ako diakon bez orára – vykonávať ani jeden bohoslužobný úkon alebo obrad. Toto nariadenie bolo prijaté už v Laodýcei v 4. storočí.

3. Pojas alebo pás sa užíva z praktických dôvodov. Košele neboli vždy rovnako dlhé a primerane široké. Používali sa na ich podviazanie a u kňazov zároveň aj na pripevnenie epitrachila. Pojas pripomína zásteru, ktorou bol opásaný Pán Ježiš pri Poslednej večeri (por. Jn 13,4n). Znamená ochotu v Božej službe a bedlivosť pred hriechom.
Pri opásaní sa pojasom sa kňaz modlí dva verše z osemnásteho žalmu: „Požehnaný Boh ma silou opásal a moju cestu urobil nepoškvrnenou. Mojim nohám dal rýchlosť jeleňa a postavil ma na výšiny“ (Ž 18 (17),33n).
Tento žalm sa nachádza aj v 2 Sam 22. V nadpise žalmu sa hovorí, že Dávid zložil tento žalm na počesť toho, že ho Pán vyslobodil z moci všetkých nepriateľov.
Výraz „sila“ v Starom zákone sa väčšinou vzťahuje na morálnu vlastnosť človeka, čiže je to statočnosť.
Výraz „cesta“ bežne označuje správanie sa človeka.
Verš 33 v Ž 18 (17), čo je prvou časťou modlitby pri opásaní sa pojasom, hovorí o tom, že Boh človeka (kráľa Dávida) obdaril statočnosťou a dal mu, aby sa vo svojom živote dobre správal.
Zmienka o nohách s rýchlosťou nôh jeleních (v. 34), ktorú žalmista dostal od Boha, je dar, aby mohol prenasledovať svojich nepriateľov, ako sa o tom píše v nasledujúcich veršoch spomínaného žalmu.
Postaviť niekoho na výšinu je znamením dominantného postavenia a nadvlády. Vojenské bitky sa konali väčšinou na úpätí hôr. Ten, kto ovládol výšinu, stal sa víťazom boja.
Výšiny mali aj náboženský charakter - a to v dobrom význame, ale oveľa častejšie vo význame zlom. V prvých dobách kráľovstva verní ctitelia Boha využívali výšiny k správnemu uctievaniu si Boha. Ale neskôr výšiny boli spojené s pohanskými kultmi a odpadom od pravého Boha. 
V tomto prípade skôr pripadá do úvahy vojenský charakter pojmu, s ohľadom na prvú časť v. 34.
Kňaz, ktorý sa opásava pojasom touto modlitbou ďakuje Bohu za to, že ho urobil hodným služby Bohu a víťazí nad nepriateľmi viery.

4. Narukávniky sú spony, ktoré uťahujú rukávy stichára. Pripomínajú kňazovi, že aj on je Božím stvorením. Prvá zmienka o nich pochádza asi z roku 1054. Narukávniky sú znakom pripravenosti bojovať s vrahom ľudskej duše a znakom oslavy všemohúcnosti a sily pravice Pánovej, ako v SZ konala zázraky /Ex 15,16/, tak i teraz premieňajúca chlieb a víno na Telo a Krv Ježiša Krista. Ruky kňaza, ktorými udeľuje požehnanie a koná bohoslužbu, to už nie sú jeho ruky, ale pravica Ježiša Krista.

Znamenajú tiež Božiu silu, ktorá posiluje tých, ktorí vykonávajú sväté úkony a zároveň pripomínajú putá, ktorými boli zviazané ruky Ježiša Krista v čase Jeho utrpení, keď bol vedený k Pilátovi.

5. Felón predstavuje vrchný odev apoštolov, ktorý bol u Židov bežným oblečením, zvrchu pliec položeným plášťom. Je to odev bez rukávov a má iba hore otvor, aby sa mohol obliekať cez hlavu. Prvé zmienky o bohoslužobnom užívaní felónu pochádzajú zo 4. storočia.

Pretože felón zakrýva všetky ostatné rúcha a zároveň ich chráni a šetrí, znamená teda Božiu prozreteľnosť, ktorá všetko na svete chráni a o všetko sa stará.

Felón to je oslava Cirkvi ako nového diela, to je radosť, pravda a krása nového života, predobraz Božieho kráľovstva a Kráľa, ktorý večne „kraľuje a obliekol sa v nádheru“ (Ž 92,1).

Pôvodne nosili toto rúcho nielen kňazi, ale aj biskupi, arcibiskupi, metropoliti, ba aj patriarchovia, ibaže felón pre biskupov bol ozdobený množstvom krížov. Ešte v dobe Simeona Solúnskeho (15. storočie) nosili sakkos (biskupský odev) iba patriarchovia a najprednejší z arcibiskupov. Až od 16. storočia už všetci biskupi na Východe začali namiesto felónu používať sakos ako biskupské bohoslužobné rúcho.